Aktuality

Čo máme nové?

Ľudské potreby nie sú iba v balíčku potravín

pridal: admin | dátum: 23. novembra 2021 | kategória: podcast Charita pomáha

Martin Takács denne pomáha klientom, ktorí sa ocitli v núdzi – prišli o prácu, zázemie, ochoreli alebo sa choroba týka ich blízkeho. Pred blížiacou sa potravinovou zbierkou pre núdznych v Tesco predajniach na celom Slovensku ( 25. 11 do 27. 11. 2021, online až do 24. 12. 2021), do ktorej sa zapája aj Bratislavská arcidiecézna charita so svojimi zamestnancami, farskými charitami a dobrovoľníkmi, práve Martin približuje, či takúto pomoc, vo forme trvanlivého mlieka alebo konzervy, pri klientoch skutočne využíva. Je to to, čo núdzni nielen v hlavnom meste Slovenska potrebujú? Akú úlohu dnes nesie charita? Mária Hvozdíková, ktorá má v Bratislavskej arcidiecéznej charite na starosti napríklad koordinovanie zbierok či komunikáciu darcov, sa svojho kolegu pýta, čo ľudí aktuálne trápi, ako vnímame chudobu, a čo by sme naopak mohli urobiť viac. Prajeme vám príjemné počúvanie.

Rozhovor vám prinášame aj v textovej podobe

Charita je podľa mňa u laikov všeobecne vnímaná ako miesto, kde môžeš priniesť z domácnosti čokoľvek chceš. Ľudia to príjmu, lebo sa domnievajú, že chudobní to potrebujú. Neraz sa stalo, že na Bratislavskú arcidiecéznu charitu sa obrátili firmy ohľadom darovania. Na jednej strane je tu priestor prijímania vecí, na druhej strane je to ale občas dosť zahlcujúce. Naozaj sa veci využívajú v tvojej každodennej práci?

Keď hovoríme o charite v našej diecéze alebo vôbec na Slovensku, myslím že je to veľmi často presne tak ako si to vystihla. Charita je miesto, kde môžeme odovzdať zvyčajne, žiaľ je to tak, niečo čo máme navyše. Čiže šatstvo, rôzne predmety, nábytok a podobne, aj v dobrej viere, že naozaj to ide na pomoc niekomu núdznemu, niekomu, kto to potrebuje, a v mnohom je to naozaj tak. Všetci vieme, že máme mnoho núdznych, mnoho ťažkých životných príbehov, ktoré potrebujú pomoc, aj tú materiálnu pomoc. S čím sa ale stretám ja a asi sa s tým stotožňujem viac a viac je, že ľudia ktorých by sme označili ako núdznych alebo chudobných, viac potrebujú iný druh pomoci ako materiálnu. Materiálna pomoc je samozrejme dôležitá, lebo ťažko budeme niekomu rozprávať nejaké myšlienky alebo tvoriť s niekým vzťah, keď nemá strechu nad hlavou, a nevieme mu nejako pomôcť. Alebo prázdny žalúdok… Základné potreby určite musia byť naplnené, aj  tie materiálne. To čo vnímam ako najväčšiu núdzu, o ktorú by sa charita v súčasnosti mala zaujímať, je podľa mňa núdza ľudskosti, núdza ľudskej dôstojnosti pre tých, ktorí sú núdzni, pre tých, ktorí sú chudobní. Myslím, že to v mnohom odzrkadľuje myšlienky, ktoré môžeme vnímať v sociálnych encyklikách, ktoré písali pápeži posledného storočia. Ak by sme si len zobrali veľmi krásnu a dôležitú encykliku Deux caritas est (Boh je láska), čo skutočne je láskou, a ako sa láska má prejavovať v našich každodenných kresťanských a vôbec ľudských vzťahoch, na to by charita mala reagovať. Aj na to, k čomu nás pozýva súčasný Svätý Otec, že chudoba, ktorá je dnes vo svete, sa vôbec nemusí týkať tých, ktorých by sme naoko označili ako núdznych, lebo nemajú dostatok peňazí alebo majú nedostatočnú strechu nad hlavou. Často je to chudoba ducha, chudoba ľudskosti u tých, ktorí majú materiálneho zabezpečenia hromadu. Toto je priestor, ktorý nás vovádza do toho, aby sme pracovali s núdznymi z pohľadu lásky a ľudskej dôstojnosti. Tvoriť s chudobnými vzťah, venovať sa im, prísť do ich životného príbehu a vniesť kus božieho svetla. 

Do Bratislavskej arcidiecéznej charity si nastúpil pracovať počas pandémie. Aké majú ľudia potreby? Čo im chýba? Ako sa cítia práve počas dlhotrvajúceho krízového obdobia?

Väčšina z ľudí, s ktorými sa stretávam, v mnohom pocítili dôsledky pandémie na strate zamestnania, lebo mnohí pracovali brigádne a cez rôzne agentúry. Čo si samozrejme vyžiadalo svoju daň, keď bolo potrebné znižovať stav zamestnanosti, tak brigádnici išli ako prví. To je určite na prvom mieste. Dopad pandémie, strata zamestnania, a tým pádom výpadok pravidelného príjmu, hoci je to len príjem vyplácaný na ruku. Ale je pre nich veľmi dôležitý, pretože mnohí z týchto ľudí, ak nie drvivá väčšina, má za sebou ďalšie ťažkosti, množstvo dlhov a zábran, ktoré im bránia v tom, aby nastúpili na pre nás normálnu cestu života. Cez registráciu sa na úrade, platenie si poistenia a odvodov… Ak by tak začali, ostalo by im ešte menej ako majú teraz. Je to začarovaný kruh. Ďalší dôsledok pandémie sú samozrejme seniori, ktorí nutne pocítili osamelosť a odstrihnutie od spoločnosti. Im charita, nerobím to priamo ja, cez projekt Pošli tašku, ponúka možnosť nákupu a stretnutia s dobrovoľníkom alebo s niekým z nás. To sú najväčšie dva dôsledky. Ostatné problémy, ktoré si ľudia nesú so sebou, ktorí k nám prichádzajú, sú štandardné, bez ohľadu na to, aký je pandemický stav.

Spomenul si seniorov, v prvej vlne sme im vytvorili Pošli tašku, tam ide priamo o potravinovú pomoc, nákup trvanlivých potravín a aj iných vecí, ktoré aktuálne seniori potrebujú. Je to teda jasné, človek si vie predstaviť, o akú materiálnu a potravinovú pomoc ide. Tiež ide o hygienické potreby, nábytok alebo spotrebiče… A o čo ide pri ľuďoch, ktorí stratili prácu?

Dávame im záchranné balíčky. Je to balíček potravín, ktoré sa nepokazia, a z ktorých si vedia uvariť stravu, vďaka ktorej prežijú. V mnohom je to tak, vychádzame zo zásady, že keď sa človek vyskytne v núdzi, napríklad stratí prácu, a hrozí mu, že nemá aktuálne na nájom, snažíme sa vystríhať tomu, aby sme urobili niečo takéto: jasné teraz za vás zaplatíme nájom a vy ste mesiac v poriadku. Skôr to obrátime: dobre, máte výpadok financií, nejaké však ešte máte, viete sa posnažiť, aby ste ďalšie opäť získavali, a my vám akoby budeme kryť chrbát v tom, že vám zabezpečíme, že nebudete mať hlad. Po tejto stránke nebudete strádať. Môžete sa pozviechať, budovať život, začať niečo robiť a hľadať si možno znova prácu, ísť nejako ďalej. V mnohom sa to ale samozrejme stretá s tým, že je to nedostačujúca pomoc. Ja to vnímam tak, že sa často stáva, že mnohí klienti, ktorí prichádzajú na charitu, majú tendenciu hodiť svoje životné problémy na nás. Vyriešte to za nás, a my sa budeme prizerať. A keď to vyriešite, prídeme si to zobrať.  Ale takýto postoj sa nám nezdá ani evanjeliový, ani charitný. Chceli by sme to urobiť takto: to sú vaše problémy a my vás chceme len sprevádzať v tom, ako v týchto problémoch žiť a uchopiť ich tak, aby sme ich spoločne mohli vyriešiť. Ale gro riešenia musí byť na vás, nie na charite. My vás môžeme sprevádzať, môžeme vám byť nejakou oporou, môžeme vám v niečom pomôcť, keď bude potrebné. Ale nie tak, aby sme problém vyriešili za vás. Často sa tak stretávame s nepochopením alebo odporom. Vo väčšine ľudí charita evokuje to, že ktokoľvek kto ide okolo, príde a zazvoní, a o čokoľvek požiada, tak to dostane. Žiaľ tak to nefunguje.

Často pritom hovoríme, kľudne príďte a ozvite sa nám, pomôžeme vám. Ale pomoc má rôzne podoby. Ako je stereotypne z pohľadu darcov vnímaná charita, tak je stereotypne podľa nás vnímaná aj z pohľadu klientov. Hovoril si, že „len“ by sme potom sprevádzali, že my „len“ sprevádzame. Ono to nie je „len“, je to gro práce, celkom náročnej práce, že?

Nie sme nejaký obchodný reťazec, ktorý by bol pravidelne zásobovaný potravinami. Takže robíme všetko preto, aby sme počas roka nejaké potraviny vôbec získavali na to, aby sme mohli poskytnúť balíčky pomoci. Čo sa v súčasnosti možno nezdá, ale napriek tomu to stojí veľa energie, najmä tým, že to musia byť zmysluplné potraviny. Príklad, často sa nám stáva, aj v rámci nejakých potravinových zbierok, ktoré prebiehajú, že dostaneme počas takejto zbierky 20 kg múky. Je to krásne, naozaj, ale z tých  20 kg múky, povedzme, že z tých 20-tich ľudí, ktorým by som to kilo mohol dať, asi traja vedia variť a piecť tak, aby tú múku využili. Čiže aj trvanlivé potraviny musia byť zmysluplné, ľahko spracovateľné. V mnohom sú to ľudia, ktorí si nevedia niečo uvariť. Musí to byť naozaj čosi jednoduché. No a na ďalšej strane sú to „starosti“, ako potraviny získať, aby sme ich celý rok mali k dispozícii. Aby sme mohli, keď k nám počas celého roku niekto príde, pomôcť balíčkom trvanlivých potravín. Takže je to aj o získavaní potravín, aj o získavaní finančných prostriedkov, aby sme tie potraviny mohli zakúpiť, a posunúť ich ďalej.

Zbierky potravín, dary od darcov (potravinového i materiálneho charakteru) sú pre Bratislavskú arcidiecéznu charitu potrebné. Sú veľkou súčasťou pomoci a práce, ale nie je to pointa, gro, ktoré chceme klientom odovzdať.

Myslím si, že každý by mal za tým vnímať to, že gro nesmie byť iba to, že raz za nejaký čas dám neznámemu človeku balíček potravín. To je naozaj málo. Ak si máme byť ľudia ľuďmi, tvoriť trochu vzťah, tak vieme, že potreby ľudské nie sú iba v balíčku potravín. Aj keď hovoríme, že láska ide cez žalúdok, ale cez ten žalúdok sa musí tá láska prejaviť aj trošku inak.

Chodievaš aj do Centra solidarity, tam máme tiež miesto, kde sú uložené veci. Ako je to teraz cez pandémiu? Majú ľudia záujem? Dovolia si ísť do takéhoto priestoru?

Dovolia si a chodia v minimálne takej miere, ako keď pandémia nebola. V Centre solidarity v Petržalke práve ponúkame šatstvo, občas nejaký nábytok, domáce potreby, kuchynský riad alebo základné vybavenie či kočíky, praktické a potrebné veci. O toto naozaj záujem je. Čo mňa, napríklad, teší na tomto centre je, že tam chodia ľudia, ktorých nazývam tichí núdzni. To sú tí, ktorí nedajú nijako znať, že pomoc potrebujú. Žijú od výplaty k výplate a počítajú každý cent, napriek tomu si akoby povedia, že nie sú ešte na tom tak zle, aby boli odkázaní na takúto pomoc. Aby išli a ozvali sa charite, povedali, že niečo potrebujú. Pre nás samých je to výzva. Ako sa dostať k takýmto tichým núdznym? Ako im pomôcť, ako im byť podporou? Niekým, kto im pomôže prejsť cez ťažšie obdobie. A práve Centrum solidarity v Petržalke sa javí ako miesto, kde sa aj takíto tichí núdzni stretnú. Kde majú možnosť získať lacnejšie oblečenie, zachovalé a pekné. A už tam byť a podchytiť to, vnímať to, že sú tu takíto ľudia, tu sa s nimi môžeme stretnúť, nadviazať vzťah a možno zistiť, že im vieme pomôcť aj lepšie, je pre mňa veľký benefit spomínaného priestoru.

Čaká nás veľká potravinová zbierka, konkrétne vo vybraných Tesco predajniach na celom Slovensku. Bratislavskej arcidiecéznej charite pomáha prakticky na veľkú časť roka mať nejaké zásoby trvanlivých potravín pre núdznych. BACH nefunguje ako iné organizácie, nerozdáva núdznym čerstvé bagety so zeleninou, alebo že by sme varili nejaké jedlá pre núdznych. Príležitostne sa to deje, minulý rok pred Vianocami, v spolupráci s nejakým partnerom, ale inak ide väčšinou ide o pomoc cez trvanlivé potraviny. Mohol by si poradiť laikom, aké trvanlivé potraviny by sa ti páčili, keby boli viac v sklade pre klientov?

Určite sú to jednoduché polotovary, sáčkové polievky, polotovary, ktoré keď zalejete, zohrejete a je z toho zázračné jedlo. Rôzne konzervy, paštéty, sterilizované jedlá, cukor, káva, čaj, samozrejme, že nejaké cestoviny, ryža. To sú veci, ktoré sa vždy dajú uvariť a skoro sa nepokazia. Samozrejme sa hodí vždy aj niečo sladké, poteší to kohokoľvek, sladké čo sa nepokazí. Myslím, že najviac ide o polotovary, ktoré sa dajú dobre uskladniť a jednoducho uvariť.

Aj v minulosti si mal skúsenosti s charitou ako takou, procesom, pomocou. Teraz pracuješ v inštitúcii, ktorá už v názve nesie slovo charita. Čo pre teba znamená? Máš ju nejako vyhranenú? Že komu ešte keď pomáhame je charita a tomuto, keď pomáhame, tak toto už nie je charitný čin? Narážam na to, že si bol súčasťou poroty CreoCaritas, grantu, ktorý charita vyhlasovala po jarnej Zbierke na charitu. Prihlásili sa rôzne projekty, ktoré si dávali za cieľ urobiť charitné dielo, dielko vo svojej komunite, proste mali túžbu pomáhať. A sú tam naozaj rôznorodé, teraz už vybrané projekty. Čo je teda pre teba charita?

Práve pri projekte CreoCaritas sme sa s kolegami o tomto veľa rozprávali. Chceme týmto projektom ukázať, čo reálne charita je. Aký je charitný záber široký a obrovský. Nie je to len to, čo asi vo väčšine z nás evokuje charita, a to odložené oblečenie alebo nejaká strava. Pre mňa osobne je charita postoj života. Alebo postoj k životu samotnému vôbec. Ako názov samotný, grécke caritas je jednoznačné a jasné. Láska tu proste žije a je jedno, či je to láska k človeku, životnému prostrediu, vytváraniu vzťahov v nejakej komunite, farnosti, spoločenstve, akokoľvek, tých možností robiť charitu je naozaj veľa, v zmysle životného postoja. To sme chceli ukázať aj v CreoCaritas. Vyzvať ľudí k nápaditosti. Byť kreatívni a vnímať v kreativite lásku.

Hovorili sme síce o potravinovej, materiálnej pomoci atď., ale zdôrazňovali sme ľudskosť, všimnutie si vôbec človeka vedľa nás. Ty sa o to snažíš každý deň, tak daj bežným ľuďom návod, ako to urobiť?

Moja skúsenosť je, že väčšina z nás, a možno aj zvlášť ľudí žijúcich a pracujúcich v Bratislave, reagujeme na to, že keď hovoríme o chudobných, predstavíme si človeka bez domova. Niektorí nemusíme mať problém sa zastaviť na ulici a spýtať sa ako sa majú, pozdraviť ich. Pre niekoho to môže byť problém, chápem. Ale myslím si, že tak ako je samotná charita široká, tak vnímať ľudskosť a ľudskú dôstojnosť môžeme rovnako široko na tom našom okolí, ktoré máme. Môžeme to začať, ak sme introvertnejšie typy, nech sa páči, máme rodinu. Môžeme sa ozvať našim starým rodičom, tete, strýkovi, našim rodičom a všimnúť si, byť vnímaví na ich ľudské potreby, vzťahové potreby. Ak je niekto väčší extrovert, nech sa páči, môže osloviť človeka na ulici. Či je to človek bez domova, ktorému môžem venovať pár minút svojho času, či je to človek pracujúci v obchode, ktorému sa viem prihovoriť ľudsky a milo. Ktokoľvek. Myslím si, že základom je pozrieť sa na druhého človeka tak, akoby som chcel, aby sa pozerali na mňa. Tak ako by som chcel, aby sa niekto prihovoril ku mne. Asi to inak neviem vysvetliť, ale toto je spôsob, ktorý sa snažím urobiť ja. V prvom rade vidieť veľkosť ľudskej osobnosti. Aj keď je to niekedy náročné.

Zapojte sa a prispejte na pomoc núdznym: https://charita.darujme.sk/zbierkanacharitu/

Viac informácií o aktuálnej vianočnej kampani Slovenskej katolíckej charity a arci/diecéznych charít nájdete na: www.charitapomaha.sk